Dominika Borčinová

OSOBNE

Môj život by som rozdelila na 2 obdobia- pred získaním role matky a po ňom. Prvú časť by som opísala tak "klasicky" - počas štúdia na univerzite som spoznala úžasného muža, veľa sme randili, cestovali a rozprávali sa. Zobrali sme sa a cestovať sme neprestali. Navštívili sme okrem Európskych krajín aj Gruzínsko či Kyrgyzstan, a každá cesta nás veľmi obohatila. Popritom sme žili "normálny" život zamestnaných ľudí, šetrili na hypo, spoznávali Slovensko. Kúpili sme byt a nechali sme sa viesť túžbou po dieťatku. 

V roku 2019 som porodila dcérku. Bol to zlom. Obrovský. Myslela som si, že som dobre pripravená na materstvo, veď som pracovala s deťmi a rodičmi, ale realita bola iná. Náročnejšia. Deprivácia spánku ovplyvnila moje fungovanie nielen prvé mesiace. A moje predstavy o materstve sa rozplynuli. Ja som sa snažila prežiť to. Prežiť materskú "dovolenku" a každým dňom som si hovorila, že som bližšie ku dňu kedy pôjde do škôlky a budem mať kľud. Dostávala som množstvo nevyžiadaných rád, nepodpory, navigácie ako má/nemá spať, aké mám slabé mlieko, ako si ju rozmaznávam na rukách/veď som si ju tak naučila/čo sa sťažujem/ženy zvládajú aj horšie situácie a podobne....Túžila som po podpore... ale nevedela som si ju vypýtať. Nevedela som vlastne, čo potrebujem, čo mi chýba, čo sa so mnou deje... Kde som JA? Stratila som sa samá sebe. 

Potom som si dala darček. Od seba pre seba. Dohodla som si stretnutia s terapeutkou, pretože som to chcela inak a bola som tak vtiahnutá do víru života, že som potrebovala pohľad (a pomoc) zvonku. Neboli to ľahké stretnutia. Vyžadovali prácu na sebe. Priznať si, že svoje zlyhania, nedokonalosti, odsmútiť stratu bezdetnej ženy....prijať to, že som iná mama. Odpustiť si bolo ťažké. Vždy je to ťažké.

Uvedomila som si, že v tom , ako som všetko chcela robiť správne a podľa odporúčaní ( laktačných, spánkových, nutričných poradkýň, pediatrov...) som prestala vnímať to, čo je správne pre mňa, pre našu  jedinečnú dcérku a aktuálnu situáciu. Pri tomto uvedomení mi bolo do plaču a do smiechu zároveň. Toľkokrát opakovaná veta- "je to individuálne", tak som ju poznala z práce a tak som sa nechala vtiahnuť do "mala by si/mala by/je vhodné...", že som prestala vnímať seba, svoj vnútorný hlas a to, čo mi naznačuje naše dieťa. Prišlo ešte množstvo "Aha momentov" a uvedomení a bol to najlepší darček, aký som si mohla dať.

Časom som zistila, že existujú popôrodné duly, ktoré poskytujú ženám práve takú podporu, akú som ja hľadala. A prihlásila som sa do ich školy. Počas ročného štúdia som vynosila druhé dieťatko a keď mi prišiel certifikát o úspešnom absolvovaní Školy pre popôrodné duly, už som hrdo držala v náručí syna.

Zažila som úplne odlišné šestonedelie, vopred som sa pripravovala na toto obdobie, spoznávala svoje potreby, počúvala svoju intuíciu. Nenechala som sa rozhodiť nevhodnými poznámkami či komentármi. Vedela som, kde je moja hranica a ako sa postarať o seba, aby som sa následne vedela s radosťou a silou venovať deťom a mužovi. A keď vidím ženy, ktoré sa so mnou pripravujú na obdobie šestonedelia, v takej vlastnej ženskej sile,  tak je to pre mňa potvrdenie, že som tu správne. Na tejto ceste vzájomnej ženskej podpory, podávania informácii bez zastrašovania ale naopak v utvrdzovaní toho, že môžeš. Že môžeš robiť tak, ako to Tebe, Vášmu a dieťatku a rodinnému systému teraz vyhovuje. Nemusíš sa obhajovať. Len sa spoznávaj(te) a dôveruj(te). Sebe. Dieťaťu. Procesu.

Viac v osobnom blogu onedlho.

Dominika